Optimálne využitie finančnej páky v štruktúre podnikového kapitálu

Spoločnosť potrebuje finančný kapitál, aby mohla podnikať. Pre väčšinu spoločností sa finančný kapitál zvyšuje vydávaním dlhových cenných papierov a predajom kmeňových akcií. Suma dlhu a vlastného imania, ktoré tvoria kapitálovú štruktúru spoločnosti, má mnoho rizík a výnosov. Preto musí vedenie spoločnosti používať dôkladný a obozretný proces na vytvorenie cieľovej kapitálovej štruktúry spoločnosti. Kapitálová štruktúra je spôsob, akým firma financuje svoje operácie a rast pomocou rôznych zdrojov financovania.

Empirické využitie finančnej páky

Finančná páka je miera, v akej sa cenné papiere s pevným výnosom a preferované akcie používajú v kapitálovej štruktúre spoločnosti. Finančný pákový efekt má hodnotu vďaka štítu na úrokovú daň, ktorý poskytuje americký zákon o dani z príjmu právnických osôb. Použitie finančného pákového efektu má hodnotu aj vtedy, keď aktíva, ktoré sa nakupujú s dlhovým kapitálom, zarábajú viac, ako náklady na dlh, ktorý sa použil na ich financovanie. Za obidvoch týchto okolností použitie finančnej páky zvyšuje zisky spoločnosti. Ak teda spoločnosť nemá dostatočný zdaniteľný príjem na krytie, alebo ak jej prevádzkový zisk nedosahuje kritickú hodnotu, finančná páka zníži hodnotu vlastného imania a zníži tak hodnotu spoločnosti.

Vzhľadom na dôležitosť kapitálovej štruktúry spoločnosti je prvým krokom v procese rozhodovania o kapitáli rozhodovanie o tom, koľko externého kapitálu bude potrebné získať, aby mohol podnikať. Po stanovení tejto sumy musí manažment preskúmať finančné trhy, aby určil podmienky, za ktorých môže spoločnosť získať kapitál. Tento krok je pre proces rozhodujúci, pretože trhové prostredie môže obmedziť schopnosť spoločnosti vydávať dlhové cenné papiere alebo kmeňové akcie za atraktívnu úroveň alebo cenu. Po zodpovedaní týchto otázok môže vedenie spoločnosti navrhnúť vhodnú politiku kapitálovej štruktúry a zostaviť balík finančných nástrojov, ktoré je potrebné predať investorom. Týmto systematickým procesom by sa malo rozhodnutie manažmentu o financovaní implementovať podľa jeho dlhodobého strategického plánu a podľa toho, ako chce spoločnosť v priebehu času rásť.

Využitie finančnej páky sa v jednotlivých odvetviach a odvetviach podnikania veľmi líši. Existuje mnoho priemyselných odvetví, v ktorých spoločnosti pôsobia s vysokým stupňom finančnej páky. Klasické príklady sú maloobchodné predajne, letecké spoločnosti, obchody s potravinami, verejnoprospešné spoločnosti a bankové inštitúcie. Bohužiaľ, nadmerné využívanie finančnej páky mnohými spoločnosťami v týchto odvetviach zohralo prvoradú úlohu pri nútení mnohých z nich podať žiadosť o vyhlásenie konkurzu v kapitole 11. Príklady zahŕňajú RH Macy (1992), Trans World Airlines (2001), Great Atlantic & Pacific Tea Co. (A&P) (2010) a Midwest Generation (2012). Okrem toho bolo nadmerným využívaním finančnej páky primárny vinník, ktorý v rokoch 2007 až 2009 viedol k finančnej kríze v USA. Zánik Lehman Brothers (2008) a množstvo ďalších vysoko zdražených finančných inštitúcií sú príkladmi negatívnych dôsledkov, ktoré sú s tým spojené. s využitím vysoko pátraných kapitálových štruktúr.

Finančné páky v štruktúre podnikového kapitálu

Prehľad Modiglianiho a Millerovej vety o štruktúre podnikového kapitálu

Štúdia o optimálnej kapitálovej štruktúre spoločnosti sa datuje do roku 1958, keď Franco Modigliani a Merton Miller uverejnili svoju víťaznú prácu Nobelovej ceny „Náklady na kapitál, podnikové financovanie a teória investícií“. Ako dôležitý predpoklad ich práce Modigliani a Miller ilustroval, že v podmienkach, keď dane z príjmu právnických osôb a náklady na núdzu nie sú prítomné v podnikateľskom prostredí, použitie finančnej páky nemá vplyv na hodnotu spoločnosti. Tento pohľad, známy ako veta o irelevančnej teórii, je jedným z najdôležitejších publikovaných diel akademickej teórie.

Bohužiaľ, Irrelevanceova veta, rovnako ako väčšina diel nositeľky Nobelovej ceny za ekonómiu, vyžaduje niekoľko nepraktických predpokladov, ktoré je potrebné akceptovať, aby sa táto teória mohla uplatniť v reálnom prostredí. Modigliani a Miller uznali tento problém a rozšírili svoju teóriu o irelevancii o návrhu, aby zahrnula vplyv daní z príjmu právnických osôb a potenciálny vplyv nákladov v núdzi na účely stanovenia optimálnej kapitálovej štruktúry spoločnosti. Ich revidovaná práca, všeobecne známa ako Teória kompromisu kapitálovej štruktúry, vedie k tomu, že optimálna kapitálová štruktúra spoločnosti by mala byť obozretná rovnováha medzi daňovými výhodami spojenými s použitím dlhového kapitálu a nákladmi spojenými s potenciálny bankrot spoločnosti. V súčasnosti je základom teórie kompromisu, na základe ktorej by vedenie spoločnosti malo využívať optimálnu kapitálovú štruktúru spoločnosti.

Vplyv finančného pákového efektu na výkonnosť

Možno najlepším spôsobom, ako ilustrovať pozitívny vplyv finančnej páky na finančnú výkonnosť spoločnosti, je poskytnúť jednoduchý príklad. Návratnosť vlastného kapitálu (ROE) je populárny základný prvok používaný pri meraní ziskovosti podniku, pretože porovnáva zisk, ktorý spoločnosť vytvára vo fiškálnom roku, s investíciami akcionárov peňazí. Koniec koncov, cieľom každého podnikania je maximalizovať bohatstvo akcionárov a ROE je metrika návratnosti investícií akcionárov.

V nižšie uvedenej tabuľke bol vytvorený výkaz ziskov a strát pre spoločnosť ABC za predpokladu, že kapitálová štruktúra pozostáva zo 100% vlastného imania. Získaný kapitál bol 50 miliónov dolárov. Keďže na zvýšenie tejto sumy bol vydaný iba kapitál, celková hodnota vlastného imania je tiež 50 miliónov dolárov. V rámci tohto typu štruktúry sa predpokladá, že návratnosť ROE spoločnosti sa bude pohybovať medzi 15, 6 a 23, 4 percentami, v závislosti od úrovne príjmu spoločnosti pred zdanením.

V porovnaní s tým, keď je kapitálová štruktúra spoločnosti ABC prepracovaná tak, aby pozostávala z 50% dlhového kapitálu a 50% vlastného imania, ROE spoločnosti sa dramaticky zvýši na rozpätie, ktoré sa pohybuje medzi 27, 3 a 42, 9%.

Ako vidno z nižšie uvedenej tabuľky, finančný pákový efekt sa dá použiť na to, aby výkon spoločnosti vyzeral dramaticky lepšie, ako to, čo sa dá dosiahnuť len spoliehaním sa na použitie financovania vlastného kapitálu.

Pretože vedenie väčšiny spoločností sa pri meraní výkonnosti do značnej miery spolieha na ROE, je nevyhnutné porozumieť zložkám ROE, aby bolo možné lepšie porozumieť tomu, čo metrika vyjadruje.

Populárna metodika výpočtu ROE je využitie modelu DuPont. Vo svojej najjednoduchšej podobe model DuPont vytvára kvantitatívny vzťah medzi čistým príjmom a vlastným imaním, kde vyšší násobok odráža silnejšiu výkonnosť. Model DuPont však rozširuje aj všeobecný výpočet ROE tak, aby zahŕňal tri jeho časti. Tieto časti zahŕňajú ziskové rozpätie spoločnosti, obrat aktív a multiplikátor vlastného imania. Preto je tento rozšírený DuPont vzorec pre ROE nasledujúci:

Návratnosť vlastného imania = Čistý výnosEquity = Čistý výnosPredaj × PredajAkety × MajetokVýhody \ začiatok {zarovnaný} \ text {Návratnosť vlastného kapitálu} & = \ frac {\ text {Čistý výnos}} {\ text {Vlastný kapitál}} \\ & = \ frac {\ text {Čistý príjem}} {\ text {Predaj}} \ times \ frac {\ text {Predaj}} {\ text {Aktíva}} \ krát \ frac {\ text {Aktíva}} {\ text {Vlastný kapitál }} \\ \ end {zarovnané} Návratnosť vlastného imania = Výnosy z vlastného imania = Výnosy z predaja × MajetokPredaj × Majetkové účasti

Na základe tejto rovnice model DuPont ilustruje, že ROE spoločnosti možno zlepšiť len zvýšením ziskovosti spoločnosti, zvýšením jej prevádzkovej efektívnosti alebo zvýšením jej finančnej páky.

Meranie finančného pákového rizika

Vedenie spoločnosti má tendenciu merať finančný vplyv pomocou krátkodobých ukazovateľov platobnej schopnosti. Ako už názov napovedá, tieto ukazovatele sa používajú na meranie schopnosti spoločnosti plniť svoje krátkodobé záväzky. Dva z najviac používaných pomerov krátkodobej solventnosti sú aktuálny pomer a pomer kyseliny a kyseliny. Obidva tieto ukazovatele porovnávajú obežné aktíva spoločnosti s jej krátkodobými záväzkami. Napriek tomu, že súčasný pomer poskytuje agregovanú metriku rizika, pomer kyslých testov poskytuje lepšie posúdenie zloženia obežných aktív spoločnosti na účely splnenia jej súčasných záväzkov z dôvodu pasív, pretože vylučuje zásoby z obežných aktív.

Miera kapitalizácie sa používa aj na meranie finančnej páky. Aj keď sa v priemysle používa veľa ukazovateľov kapitalizácie, dve z najobľúbenejších ukazovateľov sú pomer dlhodobých dlhov k kapitalizáciám a pomer celkových dlhov k kapitalizáciám. Použitie týchto ukazovateľov je tiež veľmi dôležité na meranie finančnej páky. Je však ľahké tieto ukazovatele skresliť, ak si vedenie prenajme aktíva spoločnosti bez kapitalizácie hodnoty aktív v súvahe spoločnosti. Okrem toho sa v trhovom prostredí, v ktorom sú úrokové sadzby krátkodobých úverov nízke, môže manažment rozhodnúť, že použije krátkodobý dlh na financovanie svojich krátkodobých aj dlhodobých kapitálových potrieb. Preto je potrebné na vykonanie dôkladnej analýzy rizika použiť aj metriku krátkodobej kapitalizácie.

Miera krytia sa používa aj na meranie finančnej páky. Miera úrokového krytia, známa tiež ako pomer úrokov a úrokov, je pravdepodobne najznámejšou metrikou rizika. Pomer úrokového krytia je veľmi dôležitý, pretože naznačuje schopnosť spoločnosti mať dostatočný prevádzkový príjem pred zdanením na pokrytie nákladov na svoje finančné bremeno. Pomer finančných prostriedkov z operácií k celkovému dlhu a pomer voľného prevádzkového toku hotovosti k celkovému dlhu sú tiež dôležitými ukazovateľmi rizika, ktoré používa vedenie spoločnosti.

Faktory zvažované v rozhodovacom procese kapitálovej štruktúry

Pri stanovovaní kapitálovej štruktúry spoločnosti je potrebné zohľadniť mnoho kvantitatívnych a kvalitatívnych faktorov. Po prvé, z hľadiska predaja je spoločnosť, ktorá vykazuje vysokú a relatívne stabilnú predajnú činnosť, v lepšej pozícii na využitie finančného pákového efektu v porovnaní so spoločnosťou, ktorá má nižší a volatilnejší predaj.

Po druhé, pokiaľ ide o podnikateľské riziko, spoločnosť s menším prevádzkovým pákovým efektom má tendenciu získať viac finančného pákového efektu ako spoločnosť s vysokým stupňom prevádzkového pákového efektu.

Po tretie, z hľadiska rastu sa rýchlejšie rastúce spoločnosti budú pravdepodobne viac spoliehať na využívanie finančnej páky, pretože tieto typy spoločností majú tendenciu potrebovať viac kapitálu, ktorý majú k dispozícii, ako ich náprotivky s pomalým rastom.

Po štvrté, z hľadiska daní má spoločnosť, ktorá je vo vyššej daňovej kategórii, tendenciu využívať viac dlhu, aby využila výhody úrokového štítu.

Po piate, menej zisková spoločnosť má tendenciu využívať viac finančnej páky, pretože menej zisková spoločnosť zvyčajne nie je dostatočne silná na to, aby mohla financovať svoje obchodné operácie z interne generovaných fondov.

Rozhodnutie o kapitálovej štruktúre sa dá riešiť aj preskúmaním mnohých vnútorných a vonkajších faktorov. Po prvé, z pohľadu riadenia spoločnosti, ktoré sú vedené agresívnymi lídrami, majú tendenciu využívať viac finančnej páky. V tomto ohľade ich účelom použitia finančného pákového efektu nie je iba zvýšenie výkonnosti spoločnosti, ale aj pomoc pri zabezpečení ich kontroly nad spoločnosťou.

Po druhé, keď sú časy dobré, kapitál možno získať vydaním akcií alebo dlhopisov. Ak sú však zlé časy, dodávatelia kapitálu zvyčajne uprednostňujú zabezpečenú pozíciu, ktorá zase kladie väčší dôraz na použitie dlhového kapitálu. Z tohto dôvodu má vedenie tendenciu štruktúrovať kapitálové zloženie spoločnosti spôsobom, ktorý poskytne flexibilitu pri zvyšovaní budúceho kapitálu v neustále sa meniacom trhovom prostredí.

Spodný riadok

Vedenie spoločnosti v podstate využíva finančný pákový efekt predovšetkým na zvýšenie zisku spoločnosti na akciu a zvýšenie návratnosti kapitálu. S týmito výhodami však prichádza zvýšená variabilita výnosu a možnosť zvýšenia nákladov na finančné ťažkosti, možno dokonca aj bankrot. Z tohto hľadiska by vedenie spoločnosti malo pri určovaní optimálnej štruktúry kapitálu brať do úvahy obchodné riziko spoločnosti, daňové postavenie spoločnosti, finančnú flexibilitu kapitálovej štruktúry spoločnosti a stupeň manažérskej agresivity spoločnosti.